Chcem byť dobrý v litike!

(Veľká štrnástka, alebo ako sa stať borcom
v literárnych súťažiach, v škole a všetkom, čo súvisí
s literatúrou)

1.     Ak chceš písať, musíš najskôr veľa čítať.

Pravidlo snáď také staré ako literatúra sama. Je to kvôli rozvíjaniu slovnej zásoby, štylistiky, umeleckého a kompozičného cítenia, preštudovania hlavných a vedľajších myšlienok a tém, oboznámenie sa so spisateľským štýlom rôznych autorov, dostanie sa do "obrazu" (o čom píše, ako to vyjadruje v rôznych žánroch, útvaroch,  štýloch)... Všeobecne, pokiaľ veľa čítaš, obvykle podvedome sa nepotrebuješ priveľmi venovať gramatike, pretože ju máš už tak akosi v hlave. Nebude ťa trápiť stavba viet, čiarky, dĺžne, mäkčene či žalostné i/y, pretože to už budeš mať v oku a pokiaľ to napíšeš zle, bude ti v hlave hneď burácať zvonec, že v tej knihe to predsa bolo napísané inak. To je perfektný benefit kníh - nepotrebuješ všade behať so slovníkmi a príručkami gramatiky, aby si sa svojím písomným prejavom nestrápnil/a.

2.     Dôsledne sa uč literatúru a slovenčinu v škole, snaž sa učivo pochopiť a využívať ho aj v praxi.

Priamoúmerne tento bod súvisí s tým predošlým. Ak slovenčinu a literatúru v škole nebudeš flákať, ale budeš sa jej naozaj venovať a rozumieť, rozhodne to tvoj písomný prejav posilní. Nehovoriac o tom, že ak si nevieš skontrolovať štylistiku, obsah a gramatiku, iba gramatická korektúra tvojho diela stojí 2€ na normostranu (1800 znakov vrátane medzier - to je cca polovica klasickej A4 pri veľkosti písma 11-12 bodov) a štylistická a obsahová presne tak. Čiže, ak chceš vydať knihu (kde je nutná určitá úroveň), zrejme sa nedoplatíš. A to ešte cena 2 eká za normostranu je - myslím si - perfektná. Čiže, pokiaľ si nevieš po sebe svoje chyby opraviť (a ver mi, že editor v PC neopraví až 98% všetkých chýb, ktoré sa v tvojej tvorbe môžu objaviť) , jediné, čo ti môžem poradiť, je začať šetriť. Rozhodne zo spisovateľskej činnosti nezbohatneš (vydávanie kníh je viac stratové ako ziskové  to až v 95% percentách prípadov). Takže rozhodne je dobré, ak sa učíš slovenčinu aj v škole. Navyše, aj taká banalita, ako chybne napísaný e-mail alebo zmeny v oficiálnych papieroch (žiadosti, životopisy...) ti môžu slušne pokaziť celú tvoju reputáciu.

3.     Naštuduj si literárne žánre a smery.

Mať doma teóriu literatúry sa rozhodne oplatí. Nie je to preto, aby si sa dôsledne držal určitého literárneho smeru alebo žánru (veď neustále aj tak vznikajú nové a čím kreatívnejší prístup, tým lepšie), ale preto, aby si bol v obraze a mohol sa aj inšpirovať (mne napríklad v tvorbe veľmi pomohlo podrobné naštudovanie smeru a básnických foriem surrealizmu, z čoho neskôr vznikli tri krásne básne Naopak, Surrealitická spoveď a Mračná zmätených kolibríkov, ktoré sa neskôr objavili aj v celoslovenských súťažiach). Preto je dôležité literárne smery, formy a žánre poznať - môže ti to pomôcť napríklad ak budeš písať o nejakom historickom období k vernému zobrazeniu mentality a myslenia jednotlivých postáv, čím bude tvoje dielo oveľa vierohodnejšie. O inšpirácii v témach jednotlivých období ani nehovoriac (napríklad 1. svetová vojna v slovenskom nadrealizme alebo svetovom expresionizme a 2. sv. vojna v celosvetovom existencializme, marxistická ideológia v komunistickej literatúre a pod.) .

4.     Inšpiruj sa u tých najlepších.

Ak máš kamarátov, ktorí píšu, posielajú to do súťaží, články do novín, chodia na olympiády, rétorické a recitačné súťaže, majú skvelé známky zo slovenčiny a literatúry, veľa čítajú, zaujímajú sa o rôzne témy, sú vnímaví na rôzne problémy alebo publikujú na svojom blogu nejaké poviedky, básne, články, aforizmy, výroky, myšlienky a bohviečo ešte; rozhodne sa ich pýtaj na názory, rady, posudky, odporúčania... títo ľudkovia sa totiž v problematike pohybujú a môžu ti perfektne poradiť. Samozrejme, nemusíš sa držať všetkého, čo povedia ako otčenáša, ale v mnohých veciach akiste budú mať veľmi kvalitné praktické skúsenosti.

5.     Inšpirácia nie je doma, ale vonku.

Ten spisovateľ, ktorý uviedol tento výrok do sveta, musel byť naozajstný génius. Pretože sedením doma za stolom a obhrýzaním pera nás málokedy dačo napadne. Navyše, nemusí to zodpovedať skutočnosti. To, o čom sa naozaj oplatí písať, je vonku, vo svete - zážitky s priateľmi, cestovanie, všímanie si, prechádzky, venovanie sa rôznym aktivitám, stretávanie sa s ľuďmi, poznávanie ich osudov a príbehov. Potom totiž témy, myšlienky a motivácia k písaniu prídu viac-menej samy. Tým, že sa s ľuďmi rozprávame, obohacujeme si svoje komunikačné schopnosti, učíme sa riešiť konfliktné situácie či nezhody názorov a argumentovať. Pamätajte, čím viac záujmov máte a venujete sa im naozaj s vervou, tým väčšiu skupinu ľudí dokážete znázorniť vo svojich dielach verne a tým dodať svojmu dielku aj cenu - nielen literárnu, ale aj morálnu, historickú či hocakú inú...

6.     Odlíš sa!

Pravidlo mojej učiteľky Literárno-dramatického odboru na ZUŠ. Toto sa viaže najmä ak máte zadanú tému. Napríklad "Môj slovenský športový idol." Treba si hneď ako prvé uvedomiť, že najviac ľudí zrejme bude patriť do kategórie Saganovcov, Cibuľkovcov a Tóthovcov... čiže v tejto oblasti bude obrovská konkurencia a je nutné nájsť si niekoho fakt dobrého, kto nie je až taký známy a o kom môžete podať množstvo nových zaujímavých informácií - nad týmto porote unavenej zo všetkého toho bicyklovania, tenisovania a čo ja viem čoho, doslova zasvietia oči a ona po tom chňapne ako pstruh po návnade. Vie vôbec niekto, kto bol Rudolf von Laban? Neviete? Rodák z Bratislavy, ktorý je dnes celosvetovo známy na poli... nepoviem, naštudujte si. ;) Len toľko k nemu spomeniem, že jeho meno rezonuje aj v ušiach Francúzov či Američanov.

7.     Využívaj bohatú tematiku, hraj sa s kontrastmi, využívaj štylistiku.

Vytvorenie harmonického kontrastu v literatúre je tým, čo nielen ju, ale aj náš život robí omnoho napínavejším a zaujímavejším. Veď keby sme všetci boli rovnakí, to by tu bola nuda, čo? Takisto ak ľudia musia neustále čítať iba o láske či nenávisti, pýche a peniazoch, tiež ich to skôr či neskôr unaví. Isteže, nájdu sa aj takí adepti, ale ak je to jediné, čo ich na živote zaujíma, vrelo im odporúčam krátku exkurziu psychiatrickej liečebne. Tieto témy sú možno schopné vytvoriť obrovské napätie, no prílišnú originalitu v prejave nemajú - sú ošúchané,  zastarané a často sa venujú veciam, ktoré už boli najmenej centismiliardu krát opísané na pár spôsobov, ktoré sa používajú dodnes a postavy Romea a Júlie sa iba prezliekajú raz do odevu 19. storočia, inokedy do manažérskeho biznis štýlového obleku - povedzme za Oliviu Aberdeenovú a Ridleyho Coopera, či pána Greya a Anastáziu. Úprimne, už len keď vidím tému láska, obchádzam ten regál na míle, aby mi neprišlo zle. Téma je pekná, no žiaľ, zatiaľ som nenašla knihu, ktorá by bola svojím spracovaním natoľko výnimočná, aby som si z nej do života niečo zmysluplné zobrala. Prečo? O láske sa totiž nielen píše, ale aj hovorí, a takéto knihy nemajú čitateľovi ponúknuť čo nové. Nebránim sa však tomu, že ak napíšete niečo originálne, rozhodne mi dajte vedieť.

Ďalej je tu žalostná téma štylistiky. Rozhodne by vám nezaškodil taký prísny slovenčinár, akého sme mali my, že nám v celom slohu podčiarkoval ešte aj dve rovnaké spojky vo vetách vzdialených na kilometer. A niekedy verte, vynájsť sa ako opraviť ten sloh tak, aby nevznikli ďalšie škrtance, čo, samozrejme, ovplyvňovali výslednú známku, bolo umenie. Priam nenávidel slová ako AVŠAK, VTEDY, LEBO, ASI, A PRETO, VŠADE, NAOZAJ, NAPRÍKLAD, TENTO, TOTO, VŽDY, NEUSTÁLE... sú to síce spisovné slová, ale žiaci ich radi používajú aj tam, kde nemajú. Konkrétne štylistika je na výklad absolútne nemožná a preto vám nemôžem dať tipy, ktoré by platili univerzálne pre každý sloh. Nepísaným pravidlom však je - vyhýbajte sa súvetiam, používajte radšej jednoduché, krátke a zrozumiteľné vety, nezamotávajte sa, nemeňte osoby, neopakujte sa (ak hlavná myšlienka nie je založená práve na opakovaní), hrajte sa s výrazmi a rozhodne majte pri sebe synonymický slovník a sledujte detaily (príde s modrým kufríkom a odíde s červeným - čo ho ukradol alebo čo?).

8.     Buď presvedčivý.

Aby sme takými v našej tvorbe boli, musíme klásť obrovský dôraz na detaily. Nie, rozhodne nemusíte písať o desiatich muchách na stene, ale stačí ak nervozitu domácej panej budete znázorňovať v tom kontexte akoby štvali vás. Pri písaní je nutná veľká miera empatie a preto vám radím nepísať o niečom, čo ste si neprežili alebo neviete, ako by ste sa pri tom cítili. Akýkoľvek charakter v diele vytvoríte, musíte si vedieť predstaviť ako bude konať, ale hlavne PREČO tak bude konať; čo je ešte dôležitejšie ako to, čo robí. Konanie postáv, ich dialógy a myslenie musí dávať zmysel a musia byť tak, ako v skutočnosti. Napríklad napíšete takýto kúsok "Braňo, študent tretieho ročníka učilišťa, sedel na schodoch sám, bez výrazu a snažil sa zakryť svoj smútok nad tým, že za posledné dva týždne mu od rodičov neprišiel žiadny list a že asi na to zabudli. Vtom si k nemu prisadla spolužiačka Klára, ktorá sa akurát vrátila z polročného pobytu vo Francúzsku, kam sa dostala cez ERASMUS. "Neboj sa. Určite na teba nezabudli, daj tomu čas." Braňo sa rozplakal." No úprimne po takomto kúsku by som sa rozplakala aj ja ale nad niečím úplne iným. Toto je totiž úchvatná ukážka nedbalého autora. Takže poďme si ukázať chyby:

a)     
Nechápem, načo tam je vsuvka "študent tretieho ročníka učilišťa." V úryvku je to absolútne nepodstatná informácia. Nevysvetľuje nič z toho, čo sa dialo potom.

b)     
Nemyslím, že by kvôli učilišťu musel chodiť na intrák. Prečo som došla k tomuto záveru? "Rodičia mu už dva týždne nenapísali." Panebože a keby aj, rozhodne nie tak ďaleko, aby ho niečo takéto trápilo. Zápletka teda nemá zmysel, je násilná a neprirodzená a navyše - nepravdepodobná.

c)     
Ako vedela Klára, ktorá sa akurát po pol roku vrátila na školu o príčine, keď nie je nikde spomenuté, že by jej to povedal - čo mala schopnosť čítať myšlienky? Ak áno, klobúk dolu pred jej morficko-rezonančnými schopnosťami.

d)     
Spolužiačka Klára vo Francúzsku z učilišťa cez ERASMUS? Myslím, že toto nepotrebuje ďalší komentár. Nechcem tým nejako diskriminovať "učilišťárov", ale pochybujem, že by sa tam učila francúzština na takej úrovni, aby mohla ísť na polročný výmenný pobyt do krajiny native speaker-ov.

e)     
"Braňo sa rozplakal." Ako vážne? Nemyslím si teraz nič o chlapských slzách - veď aj chlapi občas plačú, ale myslím, že ako študent tretieho ročníka učilišťa (čiže vek cca 17-18) by som ani ja neplakala kvôli tomu, že mi rodičia dva týždne nenapísali, čiže jeho reakcia je nezmyselná a hysterická. Úprimne, Braňo z nášho úryvku koná na úrovni 5-ročného chlapca a nie osemnásťročného učilišťára.

Ostatne ak píšete o nejakom historickom období alebo samostatnej kultúrnej komunite (napríklad o indiánoch), rozhodne si to vyžaduje prepracované pozadie a dôsledné naštudovanie vtedajších okolností.

9.     Všetkého veľa škodí.

Nehraj sa priveľmi s detailmi. Opisy prírody sú nádherné až potiaľ, kým autor nezačne
opisovať všetky životné funkcie chrobákov prechádzajúcich cez chodník. Detaily sú dobré pre spresnenie dôležitých podrobností, opisy sú dobré na navodenie autentickej atmosféry, ale povedzte, kto počas varenia pozoruje včely, ako vonku opeľujú modré, fialové, ružové a brontokakavičkové kvietočky... Takisto najhorším spôsobom ako čokoľvek začať, je opis dennej rutiny (pokiaľ práve tou nechcete niečo dôležité povedať). Takže ešte raz - detaily sú fajn, ale neoplatí sa príliš v nich vyžívať.

10. Daj do toho kus zo seba

Najkrajšia literatúra je tá, ktorá je zo života a písaná s vášňou. Takisto je nutné na sebe dlhodobo pracovať. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že ak ste slohové práce videli naposledy na strednej škole, tak asi svetoborné dielo nenapíšete hneď na prvý pokus. Mne napríklad trvalo celých päť rokov neustáleho písania, čítania, kým sa moja tvorba vyšvihla na knižný potenciál. Navyše, v škole, čo sa týka slohov, som bola (a veď stále aj som) veľmi nadaná a písať mi ich naozaj nerobilo žiadny problém tak, aby aj mali nejakú myšlienku. Čiže je nutné, aby ste na svojej literárnej tvorbe neustále pracovali.

Takisto prenádherné príbehy sú tie, ktoré pôsobia autenticky - akoby sa naozaj stali.  Ak poznáte vo svojom okolí zaujímavého človeka svojím životným príbehom, alebo chcete niečo svetu odovzdať tým vaším, dajte to do diela. Ľudia majú radi skutočné príbehy s dobrým alebo poučným koncom. Tak do toho.

A posledné - písané s vášňou. Venovať sa tomu, robiť si priebežne korektúry, opravovať, prepisovať a byť pri tom tak dlho, až kým to nie je dovedené do dokonalosti. Držím palce.

11. Buď voči sebe kritický.

Jedna vec je písať, druhá vec je vedieť to ohodnotiť. A ako vždy, platí, že ohodnotiť sám seba je najťažšie, pretože vieme, koľko energie sme do toho vložili a keďže človek je tvor lenivý, vsugeruje si, že jeho dielo už nemôže byť dokonalejšie. A tak teda pohorí alebo uspeje. Ale prečo by nemohla uspieť takmer každá práca? Dajte si poradiť. Zo začiatku som i ja bola taká, že som obdivovala každý svoj výtvor. Neskôr ale, keď som bola odbornou kritikou usmernená, veľké množstvo tzv. cvičných textov, ako ich ja nazývam, skončilo v koši ako totálny bullshit. Známi si mysleli, že som na seba príliš prísna, ale na druhej strane, to, čomu som venovala ešte ďalší čas a námahu a dotiahla to podľa literárnych pravidiel (z ktorých niektoré sú aj tu), vzniklo z toho niečo fakt na úrovni, čo plánujem naozaj vydať v nejakej svojej knižke - zbierke poviedok a básní alebo aj román Dúnain. Rozhodne si zožeňte spoľahlivého učiteľa a kritika v jednom, ktorý vám nepovie
na všetko, že je to skvelé, pretože on by to nedokázal, alebo by vás ťahal dozadu s tým, že si na vás zasadne. Vyberajte teda spoľahlivo. Na druhú stranu, nemusíte prijať zmeniť vo vašom diele čokoľvek, čo vám kritika navrhne zmeniť. Pokiaľ zámerne porušíte nejaké pravidlo, aby ste vyjadrili dôležitejšiu myšlienku, buď to môžete nechať tak alebo to povedzte svojmu, nazvime to že odbornému poradcovi, a mohol by vám poradiť, ako to prerobiť, aby myšlienka ostala zachovaná a pravidlá neboli porušené. Jednou vetou: Aby bol aj vlk sýty aj ovca celá...

12. Ak práve nevieš, čo písať, čítaj a recituj.

Pretože práve keď sa dostávate k rozličným textom, skúšate ich správne pochopiť a interpretovať, vtedy sa inšpirujete. Prichádzate na nové myšlienky, nápady, obrazy, vyjadrenia. Je teda už dúfam jasné, prečo takáto aktívna prestávka.

13. Základy rečníckeho prejavu, recitácie a rétoriky.

Hovoriť pomaly a zrozumiteľne. Vyslovovať všetky hlásky. Pozor na spodobovanie. Frázujte svoju reč. Správne vyslovovanie mien a názvov - aj v cudzích rečiach. Buď presvedčivý. Pracuj s hlasom. Dodržuj správnu melódiu vety. Dávaj dôraz na kľúčové slová. Používaj mierne gestá, ale prehnane negestikuluj. Postoj maj aktívny, nie ako na pretekoch, v kostole alebo v truhle... S publikom udržiavaj očný kontakt. Používaj spisovné výrazy. Dodržiavaj mäkčene, dĺžne a zmäkčovanie de, te, ne, le, di, ti, ni, li. Tieto slabiky si nacvič tak, aby zneli v tvojej reči prirodzene, nie kŕčovito. Snaž sa nielen zaujať, ale aj udržať pozornosť. Používaj rečnícke otázky. Zapájaš tak divákov do premýšľania. Text musíš dokonale chápať a vedieť dôkladne nielen o čom hovoríš, ale musíš to v danej chvíli hlavne cítiť. Neuraz nikdy ani publikum, ani súpera, ani porotu. Obleč sa formálne, dôstojne a pekne sa uprav. Ak sa potrebuješ opierať o text, ktorý máš pred sebou, nedívaj sa stále doň - naštuduj si ho a pozri sa doň len občas. Nikdy nevynechaj pohľadom žiadneho diváka. Ak sa potrebuješ presúvať po javisku, tak pomaly a frázuj svoju chôdzu - striedaj
ju s postátím na jednom mieste. Vhodne vtipkuj. Ľudia to majú radi. Odstráň všetky svoje rečové a jazykové chyby. Nauč sa tzv. divadelnému šepotu - je to "šepot," ktorý je počuť v celej sále. Využívaj ho napr. pri hovorení tabu tém alebo zdôverovaní verejných tajomstiev. Svoju reč tak ozvláštniš. Pravidelne dýchaj; nehovor všetko na jeden dych, rob dramatické pauzy. Vystri sa. Ruky von z vačkov. Nezakladaj si ich. Nezakliesňuj si o seba členky. Hlava hore. Tvár sa sebavedome a poriadne otváraj ústa, aby aj hluchonemí vedeli, čo hovoríš.

14. Ako písať literárne cenné básne?

Vopred si premysli hlavnú myšlienku. Nesmie byť dlhá. Pre život musí byť podstatná. Čo sa
týka ľúbostnej lyriky - na verejnosť s ňou iba vtedy ak si si istý, že porazíš Marínu. Najlepšie básne majú max. 5 štvorveršových strof. Zhusťuj. Vytváraj obrazy, aké tu dosiaľ neboli. Neopakuj po iných. Nikoho taká poézia nebaví. Snaž sa byť iný, netradičný, aby si sa nestratil medzi tzv. zásuvkovou poéziou. Nepoužívaj združený a striedavý tým. Sú otrepané. Radšej vymýšľaj nové rýmové schémy. Nemusia byť len v rámci jedného štvorveršia - môžu byť aj v rámci viacerých strof. Zaujímavé sú básne, ktoré sa dajú čítať rôznymi spôsobmi, napr. kaligramy či čítanie odpredu i odzadu dáva zmysel. Vyskúšaj používať sylabicko-tonickú veršovú prozódiu a dotiahni ju v celej  básni. Taká tvorba totiž nádherne znie uchu a pretože sa obťažne tvorí, je i veľmi cenná. Niektorí ju dokonca
nazývajú "slávikovská." Nebuď naivný. Dnes môže byť každý básnik, ale iba máloktorý úspešný. Zviditeľňuj sa na súťažiach, netvor iba doma. Posúva ťa to ďalej. Vytváraj a skladaj nové, zaujímavé slová. Nepoužívaj zastarané formy (napr. sťa, bys', kdys', súc, apod.). Neunavuj čitateľa zbytočnými ozdobnými veršami. Ak v nich nie je dej či podstatný obraz na vytvorenie atmosféry, bez milosti ich vyškrtni. Minimalizuj slová. Hovor v náznakoch, ale zreteľne a zrozumiteľne. Nerýmuj rovnaké slovné druhy. Ak rýmuješ, prekvapuj, aký rým dáš na dané slovo. Ak si čitateľ vie dopredu domyslieť, aké tam bude slovo, poézia sa stáva nezaujímavou. Pokús sa stanoviť ju tak, aby dobre znela aj pri čítaní. Nepoužívaj príliš dlhé, ale ani jedno-dvojslabičné slová príliš často. Prvé robí problémy pri interpretácii a druhé robí báseň nezaujímavou. Ideálne sú dvoj-trojslabičné slová, s ktorými sa ľahšie narába. Obrazy nech sú zvláštne, nevšedné, pokojne aj nereálne, ale predstaviteľné (napr. prepadol ma oheň orgovánového slnka hôr, amazonitová vôňa tvojho srdca, čierny dych tvojich zakliatych očí, apod.). Používaj personifikácie, metafory, metonýmie, anafory, epifory, epizeuxy, epitetony, kontrasty a podobné jazykové prostriedky. Skús utvoriť znejúcu báseň (napr. jambickú alebo trochejskú apod.). Využívaj grafické aj významové členenie veršov. Venuj ju niekomu. Urob ju vierohodnú. Nezmyselné básne (surrealizmus) ponúkajú síce peknú inšpiráciu, ale bohužiaľ zvyčajne nemajú žiadnu myšlienku. Nepleť si surrealizmus s nadrealizmom. Nadrealizmus totiž myšlienku má. Nie jesto umenia bez srdca - takže nepíš o tom, o čom nemáš ani šajnu. Básne si prepíš viackrát po sebe a zakaždým si urob v nej korektúru. Hlavne spisovne! Na vyjadrenie myšlienky využívaj interpunkčné znamienka, rečnícke otázky, nedokončené výpovede... Ak používaš voľný verš alebo rýmy na seba ako vety nenadväzujú, bodky a čiarky môžeš na konci veršov vynechať a každý začať veľkým písmenom. Nadpis nikdy nie veta. Najlepšie iba dvojslovný. Čo najvýstižnejší, ale záhadný - tak, aby čitateľa prinútil si dielko prečítať. Nemusíš opakovať zaužívané formy výzoru. Striedaj vzhľad veršov a strof v básni. Nie však halabala, ale usporiadane, premyslene, viditeľne harmonicky. Prekvapuj, hraj sa, príď s niečím, čo tu ešte nebolo. Použi občas iróniu, satiru, naivitu... V kontraste je vždy čosi priťahujúce. Báseň je v podstate krátke a krásne filozofické zamyslenie nad určitou dôležitou vecou.

Môj tip: Nesnaž sa zaškatuľkovať, lebo budeš zaškatuľkovaný. Stratíš sa v prívale básnikov, ktorí tvoria podobne. Snaž sa odlíšiť, vyvinúť svoj vlastný štýl, nový smer, novú, originálnu hlavnú myšlienku. Inšpiruj sa od našich tradične uznávaných básnikov (Janko Jesenský, Ján Smrek, Andrej Sládkovič, P. O. Hviezdoslav, Ivan Krasko apod.).